Nehmotný

17. listopadu 2012 v 8:00 | Michelle |  Soutěže
Autor: Mariam
Název: Nehmotný


Komentár autora: Fanfiction ku knihám TVD. Časové zaradenie niekde na začiatku druhej knihy - zlý Damon pokúšajúci sa získať blonďavú modrookú Elenu.

Opäť.
Sedela pri hrobe svojich rodičov.
Vedela, že by tam nemala byť. Vedela, že naposledy jej to miesto priam demonštrovalo, že tam nepatrí. Nepatrí, ak nechce zomrieť.
A predsa sa vrátila.
Chrbtom sa opierala o náhrobok. Jediné, čo sa tam hýbalo, bola para vychádzajúca z jej úst. Pozerala na tiché stromy.
Stmieva sa, poznamenala jej myseľ a ďalej tomu nevenovala pozornosť. So slnečnými lúčmi odchádzalo aj teplo. Chlad jej oblapil nohy, tlačil sa jej pod ľahkú vetrovku, akoby sa chcel zohriať. Nezdvihla sa.
Čakala.
Nebola to dohodnutá schôdzka. A predsa vedela, že príde.
Zrazu sa listy na strome pohli a na líci pocítila chladný vánok.
Je blízko.
Pomaly sa postavila. Bezmyšlienkovite si otrepala mrazom vysušenú trávu z tmavých riflí.
Obzrela sa.
Nebol tam. Ale vietor naberal na intenzite. Pár pramienkov jej svetlých vlasov sa pod jeho náporom presunulo. Pár listov nehlučne dopadlo na zem.
Pomaly sa otáčala na mieste, prešľapovala z jednej nohy na druhú. Vietor teraz šumel v korunách stromov a tie sa lenivo hýbali.
Okolo nej sa začala tvoriť hmla, vôbec nereagujúc na vietor, ktorý sa ju snažil rozohnať. Spočiatku nemala tvar, bola ako závoj. Najprv tenký, natiahnutý na očiach, no postupne naberal vrstvy, až vytvoril oblak a celú ju zahalil. Už nevidela koruny stromov skláňajúce sa pod náporom vetra. Nevidela ani listy lietajúce všetkými smermi. Už nevidela dokonca ani seba. Nevedela, kde ten oblak končí, a či vôbec niekde končí.
Vlasy ju udierali do tváre, no ním vietor ani nepohol. Nehybne čakal.
Bol ako Damon. Čakajúci chytiť sa každej príležitosti.
Mala pocit, akoby jej tá bieloba zahalila oči. Privrela ich, no nezbavila sa jej, a tak ich opäť otvorila. Rukou, ktorú si nevidela, skúsila hmlu lepiacu sa na jej kožu rozohnať. Na to, aká hustá jej tá hmla pripadala, necítila nič. Ani len paru podobnú tej z pod pokrievky hrnca. Bola hustá a predsa nehmotná.
Zamrazilo ju, keď sa jej natiahnutej ruky čosi dotklo.
Damon.
Nechápala, prečo ju chce vystrašiť. Pokúšala sa zaostriť. Hmla sa rozostúpila, ale len preto, aby uvoľnila miesto temnote.
Čistej temnote.
Stál pred ňou s arogantným výrazom a pobaveným pohľadom.
"Prestaň zabíjať ľudí," povedala potichu, no dôrazne.
Tmavé obočie sa nadvihlo a úsmev sa zablysol v bielej pare.
"Prečo?"
Oči sa jej rozšírili. Toto nenávidela.
"Sú to ľudia!" zvolala.
V jeho tvári zahliadla niečo, čo nestačila identifikovať, pretože to zmizlo rovnako rýchlo ako srnka po prasknutí vetvičky. Zostala len bližšie neurčená spomienka očí, že niečo videli.
Nato sa spýtal: "Dohodneme sa, Elena?" Doplnil to úsmevom, ktorý tentoraz vydržal dlhšie; stihla si zbežne prehliadnuť zuby, zatiaľ bezpečné, nepredĺžené. Z toho, ako vyslovil jej meno, pocítila slabú nevoľnosť.
Až vtedy si uvedomila, že jej už vietor nestrapatí vlasy. Stále bola obklopená bielou hmlou a stále počula jeho šum v korunách stromov, ale necítila ho.
"S tebou nebudem robiť žiadne dohody." Sama nevedela, čo od tejto "schôdzky" očakávala. Že sa jej vzdá a odíde? To sotva.
"Viem, že to chceš, Princezná," povedal hlasom, z ktorého Elene naskakovali zimomriavky.
Pomaly sa priblížil. Para okolo nich zredla, ale okraje oblaku boli stále nepreniknuteľné.
"Nechcem." Snažila sa, aby to znelo pevne, ale hlas sa jej zlomil, keď sa zahľadela do čiernych očí.
"Klameš sama seba."
Zreničky sa jej rozšírili, až z dúhoviek ostal len tenký pásik farby lapisu lazuli.
Je tak blízko... Nevedela, či ju jej myseľ varovala, keď sa naklonil, alebo to len s radosťou poznamenala.
Ruky spustené pozdĺž tela nedokázala zdvihnúť, aby ho odtisla. Vtom, ako zacítila chladné prsty na krku, sa jej dych zrýchlil a znepravidelnel.
Nebola schopná odpovede. Nebola schopná ničoho. Len sa dívala, ako prekonáva tú malú vzdialenosť medzi nimi. Zrak sa jej začal zatmievať, nohy jej slabli a on ju zľahka podoprel.
Stefan...
Nevedela, odkiaľ sa jej to meno objavilo v hlave, ale chytila sa ho ako posledného lana, ktoré ju malo zachrániť pred pádom do tmy.
Ledva ho stihla odtisnúť. Výbuch emócií, väčšinou tých negatívnych, na jeho tvári však nezaregistrovala. Lapala po dychu a cúvala preč od Damona, preč od tej podivnej pary. Nohy sa jej podlamovali a rukami rozhadzovala v prázdnote.
Priblížil sa. Aj cez jeho zvyčajnú masku presvital hnev. Cítila ho narážajúc do nej v neviditeľných vlnách. Zrazu všetko zamrzlo. Kúdole pary zamrzli v nekonečných a predsa ohraničených obláčikoch; vietor zamrzol čakajúc, kedy môže prejaviť svoju silu.
Ticho pred búrkou.
Bála sa. Viac, ako hocikedy predtým.
Zdrapil ju za zápästie a pritiahol si ju.
Zomriem... prebehlo jej mysľou.
"Budeš moja. Hoci by som mal zabiť každého. Každého, kto by mi v tom chcel akokoľvek zabrániť," skoro šeptal, ale v tom tichu mala pocit, že kričí. Slová, ktoré zvýraznil, sa jej zarývali do mozgu a zanechávali tam stopu. Stopu strachu, beznádeje.
"Čoskoro." Už ho nevidela. Bol to len nehmotný hlas. Vtedy do nej vietor narazil, až na chvíľu stratila rovnováhu a tvár si musela chrániť rukami.
Potom všetko stíchlo.
Pomaly otvorila oči. Nepriehľadná para bola preč; na jej miesto sa zakrádala tma. Stromy boli opäť pokojné.
Na svojej ruke stále cítila jeho dotyk, hoci sa pohľadom uistila, že zmizol.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 šunkič šunkič | Web | 17. listopadu 2012 v 10:31 | Reagovat

Náhodou, bála jsem se, že to bude otřepanější, vždyť jsi Elenu ani nezabila. Dokonce jí ani neublížila! :D A i ten styl popisování věcí byl maličko jiný, což je dobře :).
Naopak mi projednou moc neseděly dialogy... trošku takové nucené, bez cíle, skoro i smyslu. Jen Damonova poslední věta lahodila mým uším (nebo možná spíš očím).
"Zomriem... prebehlo jej mysľou." - nevím proč, tahle věta mě strašně irituje :D
Mlha byla popsaná hezky :). I ten vítr.
Celkově bych hodnotila rozhodně kladně, ale máš i lepší povídky ;)

2 Mariam Mariam | Web | 17. listopadu 2012 v 10:40 | Reagovat

Sama som sa čudovala, že to prežila, ale nenašla som žiadny dôvod ju zabiť :D
Mne dialógy nikdy nesedia, proste to neviem písať a keď sa dá, tak to vynechávam :D Priznávam, vôbec som nevedela, čo tam mám dať, toto je ešte celkom fajn, ale cieľ aj zmysel tam fakt nejak chýba :D
Neviem, čo je na tej vete. Ok, viem, je otrepaná u mojich poviedok :D
Vďaka :)

3 Lili Lili | 19. listopadu 2012 v 1:04 | Reagovat

Je dost neobvyklé, žes dělala ff na knihu, ale je to dobře, protože knižní Damon mě způsobuje husí kůži častěji než seriálový. A ten tvůj taky:)

4 Mariam Mariam | Web | 19. listopadu 2012 v 14:23 | Reagovat

[3]: Ďakujem :) Aj mne knižný Damon spôsobuje husiu kožu, preto sa v mojich poviedkach vyskytuje častejšie ako ten seriálový (sarkazmus mi nejde, opisovanie knižného je jednoduchšie :D) Mám s ním aj kapitolovku "Niečo za niečo" (sakra, je to reklama? pardon), ktorá je síce napísaná o dosť horšie (úplne začiatky mojej malej "kariéry"), ale opisovaný je tam vcelku dosť :D :)

5 Lulu Lulu | Web | 21. listopadu 2012 v 20:18 | Reagovat

Veľmi sa mi to páčilo, najmä to popisovanie, to ti vážne ide ;) Aj keď musím povedať, že Vražedná noc u mňa stále vedie :D :)

6 Mariam Mariam | Web | 21. listopadu 2012 v 21:19 | Reagovat

[5]: To aj u mňa :D
Ďakujem :)

7 Verča Verča | Web | 25. listopadu 2012 v 12:47 | Reagovat

Jo, knižní Damon mi chyběl! :) Ale nějak nechápu, proč sis myslela, že to budem mít stejný. Mně to tak nepřijde.
Je to skvělý! :)

8 Mariam Mariam | Web | 25. listopadu 2012 v 14:52 | Reagovat

Ďakujem :D :)
Neviem, taký pocit som mala zo začiatku a tak... :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama